Album (na ktorého recenziu sme sa chystali, a za normálnych okolností by sme ju tu linkovali) a neskoršie rovnomenné turné Jany Zubajovej vyvolalo aspoň v našich onlajnových vodách veľkú pozornosť. Prvé dva koncerty zo štyroch sa polovici našej redakcii podarilo zažiť osobne a tak prinášame stručnú správu o tom, ako bolo, v ktorej sa pokúsime skombinovať nespojiteľné: našu veľkú lásku a náklonnosť k autorom a interpretom a zároveň novinársku priamočiarosť; tiež snahu o fullformátovú recenziu a našu už vyše roka trvajúcu prokrastinačnú nechuť k robeniu toho, v čom sme kedysi boli celkom dobrí: teda v písaní o tom, čo by vás mohlo zaujímať, ale nemáte čas tráviť na internetoch hodiny denne. Nuž, zdá sa, že už ani my.
Apropo, Fénix. Zloženie ansámblu je skromné, ale dostatočné: traja hudobníci (bicie, synťákové kráľovstvo a elektrická gitara), dve vokalistky (z toho jedna hlavná) a dve performerky, ktoré reprezentujú spriaznený projekt Konverzie. Program trvá asi hodinu a možno aj preto nenudí – a možno preto, že sa v ňom striedajú rôzne atmosféry piesní, recitácia i tanec.
Apropo, rôzne atmosféry. Jane to podľa nás najviac svedčí s jednoduchým klavírnym doprovodom a ideálne v čo najšanzónovejšej podobe, napríklad takej, akú ukáže v záverečnej Svet sa zastavil. Trochu menej to fungovalo pri rýchlejších, prepracovanejších produkciach (Fénix, Žiariš) ktoré možno aj kvôli komorným priestorom zneli priveľmi umiernene.
Album aj turné ponúka na obdiv kreativitu a hravosť Zubajovcov i umelcov okolo nich. Možno práve preto Fénix v našich ušiach neznie ako dospelé, vyzreté dielo, ktoré presne vie, čo chce a robí to. To, že ide o Janin debut bolo v niečom cítiť i naživo. Napriek tomu však ide o nadpriemernú hudobnú udalosť, ktorú by ste mali zažiť a hoci posledné dve zastávky turné smrdia vypredanosťou, niečo nám hovorí, že počas leta ešte Fénix vstane z popola. Nezmeškajte to.

FUGA, 21.4.2023